Krátky príbeh opisujúci moje stretnutie s pretekárom

Výpadovka v Poprade, smer Kežmarok. Pomaly sa posúvame v hadovi tvorenom asi dvadsiatimi autami. Za mnou manažér v Oktávii horlivo niečo vysvetľuje do telefónu, ale tretí úder do prístrojovej dosky naznačuje, že nie je pochopený príjemcom hovoru. Pred nami Audina, ktorá dymí viac ako atómová elektráreň. Chvíľkami je dym tak hustý, že som presvedčený, že ho budem musieť odhadzovať spred auta lopatou. Konečne sa cesta rozširuje na štvoprúdovku. Mierne pribrzdím a radím sa do pomalšieho pruhu, kontrola tachometra, päťdesiat, som v pohode.

Pri pohľade do spätného zrkadla som „Ho“ zrazu zbadal. Pretekár. Dve myšičky a už je takmer za mnou. Červené Aveo, chrómové späťáky, tmavé sklá, spoza ruky vysoko položenej na volante trčí nagélovaný účes. Sedemdesiatka v červenom kruhu, pridávam na sedemdesiat. „On“ je už za mnou, potom ako „vzal“ aj manažéra v Oktávii. Pri poslednom manévri som si všimol, že smerovky pretekár nepovažuje za dôležité. Predo mnou autobus, vyhodím smerovku a radím sa do rýchleho pruhu. Sedemdesiatpäť. Obzerám sa a čakám, z ktorej strany sa vynorí policajný mobilný radar. Nikde nič, chvalabohu... Zrazu ma oslní blikanie diaľkových svetiel v spätnom zrkadle. „Už  ma majú!“ – v duchu premýšľam nad serióznou výhovorkou, prečo som šiel prirýchlo. Planý poplach, blikajúce svetlá patria Chevroletu, ktorý sa medzičasom dostal k môjmu nárazníku tak blízko, že som schopný zrátať všetky mušky rozplesknuté na jeho prednej maske. Zámerne ťuknem do brzdového pedálu. Pretekár trocha zneistel a ubral na tempe, belejúce hánky na vysoko položenom držaní volantu ma utvrdzujú v tom, že som ho aspoň trocha naštval. S pokojom Angličana predbehnem autobus a zaradím sa pred neho. Červené auto je v okamihu na mojej úrovni, trochu sa nadvihujem aby som zistil, že k modernému účesu a ruke patrí aj zvyšok tela. Naše pohľady sa stretávajú, teda skôr môj pohľad sa stretol s jeho pekelne nablýskanými zrkadlovkami. Jeho takmer ležiace telo sa zamrvilo na sedadle a už bol pred nami. Dva výfuky a označenie RS sú neprehliadnuteľné. Basy z kufra cítim vybrovať ešte aj v podlahe nášho auta. Zrazu piskot gúm. Na semafore červená a za Aveom asi trojmetrová brzdná dráha spôsobená neskorou reakciou. Smrad spálených pneumatík ma núti zatvoriť okno. Pretekár zastavil tesne za úrovňou svetelného značenia, hádže spiatočku aby dovidel na semafor, ale na miesto kam sa chcel dostať som sa práve s víťazným úsmevom na tvári postavil ja. Nemusím byť odborníkom na čítanie z pier aby som vedel, že páli jedno sprosté slovo za druhým kadenciou samopalu. Pohyb hlavy pretekára zo strany na stranu je jasným signálom, že je vyvedený z miery. Zelená. Zámerne stojím a čakám reakciu, pohľadom skĺzavam na všetky strany a tvárim sa, že ešte nie je čas vyštartovať. Za mnou už počujem trúbenie klaksónov asi troch áut. Možno by ich počul aj pretekár a vyrazil by, ale subwoofer mu pravdepodobne zabraňuje počuť aj samého seba. Prvé za mnou stojace vozidlá nás predbiehajú vo vedľajšom pruhu a svorne ukazujú pretekárovi jedno športové gesto za druhým. Úsmev mám zase o čosi širší.

Pretekár zložil okuliare a posiela mi vražedné pohľady cez svoje spätné zrkadlo. Z výfukov sa mu vyvalí kúdol dymu a už je v nedohľadne. Netrvá dlho a znova sa stretávame, tento krát však vidím Aveo odparkované pri krajnici a za ním stojí známa modrá Fábia s čiernym aparátom na prednej maske. „Celkom pekný deň.“ – poviem, načo všetci v aute prikývnu a už sa nepýtajú prečo jazdím podľa pravidiel...

EPILÓG:

Nemám nič proti rýchlej jazde, ale viem peniaze utratiť aj rozumnejšie ako platením pokút či odškodného - v tom horšom prípade. Neviem čo núti viacerých vodičov šliapať nezmyselne na plyn, možno sa ponáhľajú, možno si niečo potrebujú kompenzovať. Ale keď raz pôjdete za mnou a budete mať chuť trúbiť preto, že dodržiavam prikázanú rýchlosť uvedomte si, že ja som pravidlá nevymyslel, len sa nimi riadim.