Už pri ceste domov začínam cítiť znepokojenie, keď vidím dvoch chlapíkov obaľovať lampy pri ceste kartónmi, na ktorých je nacapený pestrofarebný plagát s levom a šapitó v pozadí. Pri parkovaní na sídlisku sa moje podozrenie potvrdzuje. Maringotky a karavany nastavané do veľkého kruhu, v ktorého v strede vyrastá velikánsky stožiar a okolo neho partia miestnych brigádnikov trieska obrovské kolíky do zeme ešte väčšími kladivami. Napravo od nich si veselo súložia dva oslíky v ohrade pozorované prežúvajúcou lamou a desiatkou detí, ktoré pribehli z neďalekých preliezok. Kráčam okolo mliekomatu, z ktorého strechy sa mi smeje atrapa kravy v životnej veľkosti akoby tušila, aká noc ma čaká.
Po tradičných stereotypných procedúrach na seba hádžem pyžamo a odchyľujem okno... tie tridsiatky sú na nevydržanie... Pod oknom už medzičasom vyrástol obrovský stan pribudlo pár áut a akási klietka. Osol ešte stále obťarcháva svoju družku a už si do toho aj veselo híka. Lamu toto predstavenie omrzelo, škôlkarov ešte stále nie... Po dvoch hodinách, ktoré mi pripadali ako pár minút sa budím na čudesný rev. Ako prvý ma napadá ten nadržaný somár ale túto myšlienku hneď zavrhnem. Po pár sekundách a ďalšom zrevaní výjav leva na plagátoch dostáva svoj zmysel. Zatváram okno a opäť zalieham. Potím sa, je mi horúco, keď tu zrazu rev mačkovitej šelmy prebijú otáčky motora v červenom poli. Takýto zvuk som ešte v okolí nepočul a chcem vidieť, aký stroj ich vydáva. Kráčam k oknu a v mysli sa mi mihajú obrazce formule, „monstertraku“ na sekudnu dokonca zvuk evokuje vrtuľník. Odhŕňam záves a hľadám prižmúrenými očami to monštrum. Škoda Fábia!!! Otáčam sa a nadávam prečo som vôbec vstal z postele. Za ohormného piskotu gúm auto odchádza. Zaspávam. Hluk. Spev. Pootvorím oko aby som sa uistil, či je stále noc a tma mi potvrdzuje, že áno. Nič to však nemení na tom, že zreteľne počujem podnapitý nápev ľudovej piesne: „Aaaani tááááák nebóóólóó ani táááák néééésmie býýýýť....“ S vankúšom na hlave čakám na prechod sprievodu, ktorého zlatým klincom programu na záver je zvuk gigantickej dvojnásobnej šable dopadajúcej na zem šplechotom za osem bodov z desiatich, ktorý ešte dobrú polhodinu neviem vyhnať z hlavy. Tipujem, že sú približne tri hodiny nad ránom a preklínam rozhodnutie zaľahnúť o čosi včasnejšie a dospať každodenné skoré ranné vstávanie. Píp, píp, píp, píp... Do obchodného domu privážajú tovar... Bohujem, vyhrážam sa, trhám „vúdú“ bábike hlavu, trieskam psa.
...ráno... meliem z posledného, krvou podliatymi očami sledujem ako na lúke kosec štartuje krovinorez a veselo sa púšťa do polmetrovej buriny. Suseda vrieska po deťoch a ťahom presúva jedálenský stôl aby mohla chystať raňajky... perlíky už zase svištia vzduchom a dobíjajú posledné kolíky do zeme...
Vychádzam z paneláku a po tom ako zbadám obrazec na chodníku mením skóre šable z osem na desať z desiatich. „Čo čumíš, ty krava?“ – zvresknem na kravu. Z kroka na krok sa vlečiem okolo cirkusu na nákup. Lev si v klietke spokojne odfukuje a ten debilný somár zase kláti svoju starú...
